Koncom osemdesiatych rokov to ešte stále nevyzeralo, že by sa mala mainstreamová hudobná scéna radikálne meniť. DEF LEPPARD mali okolo seba dostatok podobných kapiel, ktoré sa im však v úspechu ešte stále nedokázali rovnať. Podľa motta „železo treba kuť, kým je horúce“ sa pustili do nahrávania ďalšieho, v poradí už piateho albumu. Tentokrát všetci dúfali, že bude hotový v kratšom čase, než predošlá, štyri roky vznikajúca „Hysteria“. Nakoniec, čo horšie než nehoda Ricka Allena by ich už mohlo postihnúť?

Déjà vu číslo jedna. Robert John „Mutt“ Lange nie je k dispozícii. Pracuje na albume „Waking Up The Neighbours“ Bryana Adamsa. Déjà vu číslo dva, kapela sa rozhodne produkovať album sama, napriek tomu, že posledný podobný pokus skončil fiaskom. Samu ju neobchádzajú problémy. Gitarista Steve Clark to k fľaške nikdy nemal príliš ďaleko, za posledné roky však dokázal zostať triezvy aspoň na pódiu. A koncertov bolo dosť. Teraz je všetko inak. Turné skončilo, ide sa „len“ nahrávať a s Clarkom je to čoraz horšie. Spolu s Philom Collenom mali pre svoje alkoholické excesy donedávna prezývku „Terror Twins“, jeho krátkovlasý kolega sa však rozhodol radikálne zmeniť život, stáva sa z neho absinent a vegetarián. U Clarka je všetko po starom. Po tom, čo ho našli v bezvedomí kdesi v Minneapolise, s dvakrát tak vysokou dávkou alkoholu v krvi, než aká zabila Johna Bonhama z LED ZEPPELIN, nasleduje pokus s odvykačkou. Podporuje ho celý zbytok kapely, jeho vlastný gitarový technik Malvin Mortimer sa dokonca rozhodne držať nad ním 24-hodinový dohľad. Nič nepomáha. Posledným, zrejme už rezignujúcim pokusom je nútená polročná dovolenka od akýchkoľvek kapelových aktivít, počas ktorej sa Steve Clark má dať do poriadku sám. Ak dokázal zostať triezvy na pódiu, aby dokázal robiť to, čo má v živote najradšej, snáď dokáže zostať triezvy aj vtedy, ak mu hrozí, že žiadne pódium už v živote neuvidí. Píše sa august 1990.

8. januára 1991 sa Clarkova priateľka Janie Dean vracia do ich spoločného bytu v londýnskej Chelsea. Nájde v ňom už len jeho mŕtve telo. Príčina smrti: mozgová porážka zapríčinená fatálnou kombináciou antidepresív, liekov proti bolesti, ktoré užíval po nedávnej zlomenine rebra, a alkoholu.

Skupina pokračuje v nahrávaní albumu vo štvorici. Chýbajúce Clarkove party nahráva Phil Collen, snažiac sa napodobniť gitarový štýl svojho kamaráta, ktorého meno bude nakoniec aj tak podpísané pod takmer polovicou nového albumu. Vo svete práve vypukla vlna grunge, ktorá znamená koniec pre tradičné hardrockové kapely. Pre DEF LEPPARD zatiaľ nie. Album „Adrenalize“ vychádza v posledný marcový deň roku 1992 a okamžite skáče na prvé priečky v Británii aj Spojených štátoch. Náhradou za Steva Clarka sa tesne po vydaní albumu stáva rodák zo severoírskeho Belfastu Vivian Campbell, predtým pôsobiaci v kapele Ronnieho Jamesa Dia a WHITESNAKE. Prvé vystúpenie s kapelou absolvuje na utajenom klubovom koncerte v Dubline pred 600 divákmi. O týždeň neskôr, 20. apríla 1992 už s kapelou vystupuje na mamuťom tribute koncerte pre Freddieho Mercuryho v londýnskom Wembley. Napriek tomu, že na „Adrenalize“ nenahral ani notu, vystupuje vo všetkých videoklipoch k albumu okrem prvého „Let’s Get Rocked”.

Skladby na albume „Adrenalize“ často mylne prirovnávajú k predošlej „Hysterii“. Zostala síce bezprostredná hitovosť s chytľavými zborovými refrénmi a základný dramaturgický model, album je však oveľa jednoduchší, priamočiarejší a oveľa menej „americký“. Dokonalých a okamžite fungujúcich skladieb je tu tentokrát menej, drvivá väčšina sú skôr vyhratejšie a menej nápadné využitia efektívnych vzorcov – dôsledkom čoho je menší počet úspešných singlov v mediálnych rotáciách a snáď aj slabší predaj. Napriek Clarkovej smrti, hoci je potrebné zopakovať, že takmer všetky nápady vznikli ešte za jeho života, je album oveľa pozitívnejší a atmosférou sa triafa do začiatku „negrungeových“ 90. rokov – najmä prvá trojica „Let’s Get Rocked”, „Heaven Is“ a „Make Love Like A Man“ je oveľa hravejšia a ľahšia než čokoľvek, čo DEF LEPPARD dovtedy vytvorili – k tomuto modelu sa album neskôr vracia skladateľským debutom Ricka Allena „I Wanna Touch U“. Vyzretosť lomeno vyspelosť, ktorá však nie vždy skladbám pomáha, najviac badať u „Stand Up (Kick Love Into Motion)“ a ak sa tématicky stáčame k nedostatkom, treba zdôrazniť najdôležitejší. To, čo chcel album povedať po stránke energického a nadupaného rokenrolu, tentokrát až tak nefunguje („Personal Property“, „Tear It Down“). Balady sú tu kupodivu iba dve. Tá úspešnejšia, „Have You Ever Needed Someone So Bad“, posunula DEF LEPPARD tesne pred hranicu banálnosti, z ktorej ju vytrháva iba „muzikantská“ produkcia. Druhej „Tonight“ oveľa viac pomáha pochmúrna a smutná atmosféra. Umeleckým vrcholom albumu je epická „White Lightning“, pocta zosnulému spoluhráčovi.

„Adrenalize“ je posledným albumom DEF LEPPARD starej éry a ako to už býva, nestíha byť jej vrcholom. Napriek spevavosti a bezprostrednosti skôr komornejšie dielo, ktorému (našťastie?) chýba vyzývavosť. DEF LEPPARD prišli o svojho kľúčového skladateľa, okrem toho prestávajú byť cool pre mladšie publikum a odteraz až naveky začínajú bojovať o udržanie si toho starého a zároveň aké také napredovanie. Nasledujúca zbierka B-strán, cover verzii a nevydaných skladieb „Retro Active“ bude posledným rozlúčením sa so starými časmi, po nej bude nasledovať už iba rozpačitý experiment s novou formou „Slang“ (mimochodom, o koľko aktuálnejšia a funkčnejšia mohla byť uprostred 90. rokov pochmúrnejšia cesta prvých dvoch skladieb zbierky „Retro Active“ – „Desert Song“ a „Fractured Love“), o niečo menej, no stále rozpačitý pokus o revival svojej vlastnej minulosti „Euphoria“, rozpačitý až trápny pokus o pop, aký sa práve na zlome storočí robí „X“ a najbližších pár rokov až do súčasnosti istota v podobe zbierok najväčších hitov a cover verzií. DEF LEPPARD sa stali jednou z kapiel, ktoré na koncertoch radšej hrávajú 20 rokov staré skladby, než tie aktuálne. Čudovať sa nemožno a protestovať? Božechráň!